sona

Ráno som do auta nasadala s veľkými obavami, pretože evidentný defekt pravého predného kolesa naznačoval iné zastávky, než aké som plánovala, kým som túto poruchu pneumatiky zistila. Vyskúšala som prvý, druhý pneuservis, oba boli zatvorené, ale na druhej strane, je sobota. Auto mi dávalo najavo, že oprava je nutná a bolo mi jasné, že ja sama koleso nevymením. Zastavila som na parkovisku najbližšie dostupného supermarketu v nádeji, že mi niekto bude mať požičať pumpu. Neviem, či by mi to pomohlo, ale v danej chvíli sa mi to zdalo ako najlepší nápad. Hneď vedľa môjho auta bolo zaparkované ďaľšie (čo vzhľadom k tomu, že sa jedná o supermarket nie je až také neobvyklé) a vedľa neho stáli traja páni. Spýtala som sa ich, či nemajú pumpu na koleso a ich odpoveď bola, že nie. Vzápätí sa ma spýtali na rezervu, ja som len otvorila kufor auta, páni si vybrali rezervu, koleso vymenili vo veľmi krátkom čase. Boli ochotní a milí, presne ako ľudia, ktorých človek potrebuje stretnúť, keď si s niečím nevie rady. S veľmi dobrým pocitom som sa vybrala na tentokrát plánovanú trasu. Zastavila som sa pri obchode s nábytkom, lenže ako mi miestny pán oznámil, okrem veľkého nápisu na okne budovy po tomto obchode neostalo už nič. Poďakovala som sa mu a tak mimochodom som sa spýtala, či nemá pumpu, pretože jedno koleso potrebovalo ešte dofúkať. Ochotne sa niekam vybral a po chvíli už tlačil vzduch do pneumatiky.

V mojich blogoch často ironicky píšem o nespravodlivosti, ktorú okolo seba vnímam. Čudujem sa, ako môžu byť niektorí ľudia takí, akí sú. A dnes som sa presvedčila, že ešte stále sú ľudia, ktorí nezištne pomôžu a nepochybujem, že takých ľudí je veľmi veľa. Za to ďakujem.