sona

Relácia Modré z neba. A v nej moderátor, obklopený tlieskajúcimi ľuďmi, len ťažko skrývajúcimi úprimné slzy z ponúknutých príbehov. Tri rodiny, tri „vysnívané priania“, pomoc slabším, ktorí ju potrebujú, ktorí ju neodmietnú, ktorí sa jej potešia. Obdarovaní dostanú darček, službu, pomoc, ktorá im často krát zlepší život, náladu, pomôže im, dostanú, čo by si inak nemohli z vlastných prostriedkov zabezpečiť či dovoliť. Televízia získa sledovanosť a o to jej tiež ide. Potiaľto všetko v poriadku. Nechápem však, prečo moderátor tejto relácie niekedy graduje príbehy povedala by som „do absolútna“. Nemyslím tým upútavky na reláciu, kde tvrdí, že tento príbeh bude najosobnejší, tamto prianie najskromnejšie, ďalší osud najviac diskutovaný. To naozaj nemám na mysli, pretože ľahšie sa predáva, keď poviem naj… a prečo to nevyužiť? Nezazlievam. Ale musí všetko vyzvedať tak do detailu, aby bolo polke Slovenska jasné, že deti sú pre matku štence? Že sa mali nažrať doma? Komu to prospeje? Deťom tým, že im to prostredníctvom TV pripomenie? Keď som raz (viac krát už nie) dávnejšie pozerala túto reláciu, modlila som sa, aby už prestal s tými jeho otázkami , po ktorých nasledovalo ticho, lebo chlapec od plaču nevládal rozprávať a moderátor asi naozaj potreboval počuť odpoveď na jeho otázku.  Túto reláciu už nemôžem pozerať. Včera som zase mala možnosť vidieť upútavku , kde sa babičky pýtal, či jej bola v zime zima. No, keďže sa v dome nekúrilo, asi bola. Pán Rozboril to potreboval mať asi biele na čiernom a najlepšie so slzami starej ženy v očiach.

Moderovanie pána Rozborila mi prišlo vhodnejšie pre projekty typu Cestoviny, Vilomeniny či teleraňajky s Kvetou…