Kde bolo tam bolo, vlastne skôr nebolo ako bolo a keď aj bolo tak už málo. Za horami a dolinami žili poddaní v krajine nazvanej Slovensko. Mali prezidenta hlavy štátu a ten v snahe konsolidovať výdavky a zvýšiť vlastné kompetencie robil aj gašpara. Tento hlavný predstaviteľ nášho nádora, názor- národa mal aj svojich múdrych radcov. Bolo ich 150. Jeden, ktorý hovoril, čo sa bude kradnúť robiť a 149 takých, ktorí sa hádali a okrem toho už nerobili vôbec nič. Vlastne ešte poberali peniaze za viaceré funkcie, v ktorých vykonávali tiež nič. Trvalo viac ako 400 dní, čo je skoro jeden rok, keď sa krajinou rozniesol chýr, že poddaní budú mať nového vládcu. A bola to pravda, pretože to bolo napísané biele na čiernom. A tak sa strhla v krajine vrava, kto je pre poddaných tým najlepším, kto vyrúbi nízke dane, kto vytrhne bedač z chudoby, kto nastolí poriadok v súdnictve. Samozrejme, kto napíše tú najsamsprávnejšiu definíciu manželstva do zákona je vec nanajvýš prioritná a nenechá chladným žiadneho správneho radcu. To je veľmi dôležité a to najviac trápi hladné krky deti materí. I veľa sa diskutovalo i o tomto, veľa správ bolo hlásnou trúbou zvestovaných. Ale poddaní sa čoraz viac stali rezistentní a ľahostajní voči prekáračkám múdrych hláv, možno vďaka obsahu antibiotík v strave, možno kvôli tomu, že museli najprv vyhútať, ako dane zaplatiť, aby mohli kde hlavu položiť na sklonku dňa. Deň sa striedal s nocou, voda plynula a žiaľbohu a niekedy i chvalabohu, že žiaľbohu, blížil sa ten veľký deň, ktorý všetko zmení a po ktorom sa už budeme všetci mať len dobre. Pretože, keď si poddaní zvolia nového pána, naozaj už nebude nikdy nič ako predtým. Všetko bude iba lepšie. Všetci sa budú mať lepšie, budú zdravší, šťastnejší, krajší i bohatší budú. Celá krajina bude posiata lupeňmi kvetov, voda v jazerách bude čistá sťa nevinná duša politika a slnko bude svietiť žiarivejšie tiež.